Sestry redemptoristky
Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa

Kežmarok – Slovensko

 

Kandidatúra:

  • Trvá tri mesiace. Je to prvá etapa poznávania nášho života zblízka. Kandidátka má účasť na živote komunity v klauzúre. Je „akoby“ súčasťou komunity na modlitbe, práci. Má formačné stretnutia, spoznáva našu spiritualitu a prehlbuje svoj duchovný život. Kontakt s vonkajším svetom je na tento čas kandidatúry prerušený. Kandidátka, ktorá spozná, že to nie je jej miesto, môže kedykoľvek slobodne odísť. V čase kandidatúry absolvuje psychologické testy. Na konci tohto obdobia sa sestry po večných sľuboch vyjadrujú k jej ďalšiemu rozoznávaniu povolania. Predstavená potom komunikuje kandidátke či sa môže alebo nemôže (udajúc dôvody), uchádzať o vstup. Kandidátka po troch mesiacoch odchádza domov a najskôr po dvoch mesiacoch môže písomne požiadať o vstup.

Postulát:

  • Začína sa vstupom kandidátky, trvá približne jeden rok. Je to ďalšia etapa rozoznávania a rozlišovania povolania. Postulantka chodí oblečená vo svojom civilnom odeve. Zúčastňuje sa na kontemplatívnom živote komunity. Spoznáva viac charizmu a poslanie našej rehole. Má pravidelné formačné stretnutia. Postulantka, ktorá rozozná, že to nie je jej miesto, môže slobodne odísť.

Po uplynutí času postulátu, potrebného na vzájomné poznanie, postulantka, vedomá si Božieho povolania a túžiaca naň odpovedať, v úplnej slobode písomne žiada o možnosť vstupu do noviciátu.

Noviciát:

  • V deň začatia noviciátu, novicka dostáva rehoľný habit a začína rehoľný život. Noviciát trvá dva roky a je prípravou na zloženie sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti. Novicka intenzívne prehlbuje svoj duchovný život, vstupuje do priameho kontaktu so spiritualitou našej matky Márie Celesty, poznáva naše konštitúcie a stanovy a je ďalej vovádzaná do nášho komunitného života a práce. Na konci noviciátu novicka predkladá písomnú motivovanú žiadosť o sľuby. Zložením sľubov na jeden, dva alebo tri roky pokračuje v ďalšej formácii v junioráte.

Juniorát:

  • Pri prvých sľuboch novicka dostáva tmavočervený habit redemptoristky a čierny závoj.Juniorát je obdobím po zložení prvých sľubov. Juniorka sprevádzaná predstavenou ďalej napreduje vo svojej formácii, v duchovnom a ľudskom dozrievaní. Aktívne sa angažuje do života a poslania komunity.

Po uplynutí obdobia dočasných sľubov juniorka predkladá predstavenej písomnú motivovanú žiadosť o zloženie slávnostnej profesie. Zložením doživotných sľubov sestra sa stáva riadnou členkou spoločenstva. Od zloženia doživotných sľubov sa začína trvalá formácia, pretože „dosiahnutie Kristovej plnosti je dielo na celý život“.

Náš život tvoria tri podstatné aspekty:

  1. živý, osobný vzťah s Kristom
  2. život v spoločenstve
  3. kontemplatívny apoštolát

V tomto kľúči prebieha rozoznávanie, či dievča má dar  do našej komunity redemptoristiek. Stačí kliknúť na ten ktorý odkaz a dozvieš sa viac...

Toto sú tri podstatné oblasti rozoznávania autentického povolania k životu našou charizmou.

Okrem toho sú tu ešte iné podmienky pre vstup ako:

  • Osobný kontakt na spoznávanie 6 – 12 mesiacov
  • 5- dňové duchovné cvičenia
  • Vek pre vstup: 20- 30 rokov
  • Dobrý zdravotný stav – bez vážnych somatických a psychických ťažkostí. (Vyžadujeme psychologické testy a potvrdenie o celkovom zdravotnom stave)
  • Písomné odporúčanie od miestneho kňaza, príp. spovedníka, duchovného vodcu

 

POZVANIE:

Ak cítiš, že Pán Ťa volá, neodmietaj jeho hlas! On potrebuje Tvoje „áno“, aby jeho láska sa vyliala na tento svet!

Pozývame Ťa do nášho kláštora, na osobné stretnutie, stíšenie a počúvanie Pánovho hlasu.

Chceme Ti pomôcť spoznať, aké je Tvoje jedinečné poslanie, aká je „farba“ Tvojho daru povolania.

Povolanie k bytiu s Ježišom, k prebývaniu s Ježišom, je povolaním byť v spoločenstve. Postaviť sa na jeho stranu, znamená postaviť sa na stranu spoločenstva. Zotrvávať pri Ježišovi, znamená zotrvávať v komunite. Skúsenosť povolania Dvanástich je pre nich zároveň skúsenosťou spoločenstva nie len s Ježišom, ale aj so sebou navzájom.

Komunita aj nás učí, čo to znamená naozaj veľmi konkrétne žiť povolanie „na zemi“ – čiže v spoločenstve s inými bratmi a sestrami. Spoločenstvo nás chráni pred „preduchovneným“ vnímaním nášho vzťahu s Ježišom, chráni nás pred odtelesnenou duchovnosťou, pred hľadaním ako slúžiť Ježišovi na „mesiaci“.

Komunita nás tiež pozýva a zároveň mobilizuje, aby sme nerozdávali seba len mimo komunity, ďaleko od osôb s ktorými žijem pod jednou strechou. Veľmi jasno nám tiež ukáže mŕtve miesta v našom živote, ktoré nám treba liečiť, alebo dokonca „amputovať“.

Život v spoločenstve odhaľuje naše slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. V spoločenstve „vypláva“ na povrch naša neschopnosť pochopiť sa s inými, naše zablokovania, neschopnosť milovať, naša podráždenosť odlišnosťou iných, závisť... Kým by sme žili sami, mohli by sme si myslieť, že všetkých milujeme, nemáme s nikým problém. Problémy sú ďaleko vtedy, keď sme aj ďaleko od iných.

Život v spoločenstve v tomto zmysle je ťažký, lebo odhaľuje naše sebectvo a pýchu, a pozýva nás „umrieť“. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Len takto sa môžeme stať jedným telom a prameňom života.

A Pán napriek všetkým týmto „netvorom“ v nás,  nás spája do jedného spoločenstva a pozýva nás, aby sme sa prijímali a učili sa odpúšťať. Podarovať iným dar prijatia a odpustenia sme ale schopní len vtedy, keď si dennodenne uvedomujeme, že Boh nás prijíma so všetkou našou slabosťou a úbohosťou a odpúšťa nám. Len ak žijeme týmto darom Božieho prijatia a darom vykúpenia, ak sa cítime spasení a nie ako „spasitelia“ vlastného života, sme schopní prijímať iných a odpúšťať. A to nie je ľahké, to nie je z nás!

Každý deň musíme prichádzať pred Pána ako žobráci a každý deň nanovo o túto milosť prosiť. Len Boh je Láska, a len on nás môže naučiť naozaj milovať. Len jeho láska je bezhraničná a naša stále obmedzená. Len hlboký vzťah s Ježišom ma uschopňuje k hlbokým vzťahom s ľuďmi. Ak nebudem s Ním, nebudem vedieť byť ani s inými. Ak nebudem s Ním – ako s totálne Iným, odlišným odo mňa, nebudem schopná byť s ľuďmi odlišnými odo mňa.

Božie povolanie to nie je nič iné ako Slovo, s ktorým sa Boh obracia na človeka.

Aj dnes Boh povoláva skrze Slovo - Slovo najdokonalejšie, ktoré v sebe obsahuje všetky iné Božie Slová.

Tým veľkým Slovom povolania je Ježiš.

Skrze jeho slová a činy sa Boh prihovára celému ľudstvu aj každému človeku osobitne.

Preto nie je možné cítiť sa povolaným Bohom, nie je možné objavovať svoje povolanie bez skutočného spojenia so Slovom, ktorým je Ježiš.

Bez blízkeho kontaktu s Osobou Božieho Slova tvoj život nebude napĺňaním Božieho povolania, ale iba realizáciou vlastných plánov a túžob.

Nie je možné nájsť svoje povolanie bez úzkeho zväzku s Kristom. Iba vo svetle Jeho misie môžeš pochopiť svoje vlastné povolanie.

Pokúšaj sa denne nadviazať svoj osobný dialóg s Bohom. Boh sa ti neustále prihovára, Sväté Písmo stále zostáva (a zostane až do konca sveta) aktuálnym, živým Slovom, s ktorým sa Boh obracia ku každému z nás osobitne. Aj k tebe...

Neexistuje Božie povolanie, ktoré by necharakterizoval postoj služby. Koreňom každého povolania je láska. Skúsenosť bezpodmienečnej lásky Boha dovoľuje človekovi pozrieť sa na vlastný život z inej perspektívy. Táto skúsenosť vzbudzuje túžbu osobitným spôsobom sa obetovať Bohu, aj bratom. Každé kresťanské povolanie je pozvaním k láske. 

Každá úloha, ku ktorej Boh povoláva človeka, je zapojená do dejín spásy. Boh potrebuje človeka, aby s jeho pomocou mohol zrealizovať svoj plán spásy pre všetkých ľudí. Božie povolanie má spásny charakter, preto ho treba stále vidieť ako dar pre spoločenstvo.

Ani Abrahám, ani Mojžiš, ani Samuel neboli pre ich vlastné dobro. Božie požehnanie, ktoré spočinulo na Abrahámovi, bude splývať skrze neho na všetky národy zeme, Mojžiš a Samuel budú slúžiť celému izraelskému ľudu. Každý povolaný nesie zodpovednosť za spásu všetkých ľudí, ku ktorým ho Boh posiela.

  1. Prvým krokom by malo byť uvedomenie si pravdy, že povolanie už mám. Som povolaný a preto žijem. Mali by sme preto prosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol sa otvoriť, aby sme dokázali počuť a počúvať neustále. Kiežby aj naším postojom boli slová Samuela: „Hovor Pane, tvoj sluha počúva!“ 1 Sam 3, 10
  2. V našom hľadaní a rozoznávaní by sme si mali uvedomiť jednu veľmi dôležitú skutočnosť: Aký je môj obraz Boha? Na prvý pohľad je to možno nepodstatná otázka, ktorá má ale podstatný vplyv na naše rozoznávanie. Ak sa povie: Božia vôľa, Boží plán pre teba, Božie zámery... ako reaguje moje srdce? Nie je vo mne strach z Boha, odstup, „ťažké srdce“ na Boha, že už „naprogramoval“ môj život? Vedomie a istota, že Boh ma miluje a chce moje najväčšie dobro, že iba jeho láska mi dáva slobodu a robím sa slobodným je tou dobrou pôdou, aby semienko povolania, ktoré nosím v sebe vzklíčilo.
  3. Modlitba je cestou rozpoznania povolania, pretože iba počúvaním Boha a jeho Slova, môžeme odkryť svoju identitu a svoje poslanie. Iba modlitba nás vedie cestou dôvery a odovzdanosti, ktoré sú neodmysliteľné pre vyrieknutie svojho „áno“ a prekonanie strachu a neistoty.
  4. Spoločenstvo. Každé povolanie v Cirkvi je darom pre druhých a tiež je darom, ktorý sa má žiť s druhými. Povolanie veľmi ťažko rozpozná a odpovie naň ten, kto sa uzatvára pred vzťahom s inými ľuďmi alebo chápe povolanie len ako súkromnú a osobnú dokonalosť.
  5. Duchovné sprevádzanie. Úlohou spovedníka, alebo duchovného vodcu nie je dávať hotové odpovede a riešenia, ale pomôcť otvoriť dvere, aby v sprevádzanom mohol Boh rozvinúť plnosť života. Nikto nie je dobrým sudcom vo vlastných veciach. Každý z nás potrebuje pomoc brata, sestry, ktorí prejdú s nami istú etapu cesty a pomôžu nám dôjsť až do našich Emaus, kde sa nám otvoria oči a srdce zahorí (por. Lk 24, 13-35).
  6. Sebaprijatie. Prvým Božím darom, povolaním je môj život. Preto som volaný milovať a prijímať svoj život. Boh mi stále hovorí: Chcem, aby si žil a som rád, že žiješ! Toto slovo nad nami neustále zaznieva. Ak prijímame dar svojho života sme otvorení a disponovaní prijímať čoraz viac plnosť života, pretože každé Božie volanie je pozvaním k plnosti života a lásky. Pokojné prijatie seba je znakom našej ľudskej zrelosti a vnútornej slobody.
  7. Počúvanie životných udalostí. Boh sa k nám prihovára cez životné udalosti, situácie, ľudí. Nežijeme na mesiaci ale na zemi. Otvorme svoje oči a uši, spomeňme si na cestu, ktorú sme už prešli – vidím, ako ma Boh viedol a vedie? Alebo všetko to vnímam ako náhodu alebo osud?
  8. Uvedomiť si svoje túžby. Čím úprimnejšie sa snažíme identifikovať svoje autentické túžby, tým viac vieme kým sme a môžu nás viesť k tomu, čím sme povolaní sa stať, ako žiť a konať. Naše hlboké túžby odrážajú to, čo chce Boh pre každého z nás. O rozlišovaní môžeme uvažovať ako o ceste cez túžby – je to proces, pri ktorom prechádzame od množstva túžob alebo od povrchných túžob k našej najhlbšej túžbe, ktorá obsahuje všetko, čo je pre nás pravdivé a dôležité.
  9. Treba tiež povedať, že všetky naše túžby musia zostať aspoň sčasti nenaplnené. Naše túžby nás musia viesť za hranice času. Prostredníctvom našich túžob Boh chce v našom srdci prebudiť túžbu po sebe ako prameni nášho trvalého šťastia.
  10. Charakteristikou autentického volania je vďačnosť. Povolanie sa rodí v úrodnej pôde vďačnosti a prejavuje sa vzletom veľkodušnosti a radikálnosti, pretože sa rodí z vedomia prijatej lásky. Povolanie je odpoveď a vždy pochádza z uvedomenia si daru.
  11. Urobiť krok – rozhodnutie. Schopnosť rozhodovať sa je dnes vážnym problémom. Keď je náš vzťah s Bohom slabý, vlažný, spoliehame sa vtedy iba na svoje sily a niet divu, že máme strach pred trvalými rozhodnutiami. Vo svetle viery však máme vždy dosť svetla na to, aby sme urobili aspoň jeden krok. Keď ho spravíme, vidíme znova dosť na urobenie ďalšieho kroku. Niekedy to môže byť krok naspäť, ale i to má svoj zmysel. Bez malých rozhodnutí , tých jednotlivých krokov na ceste, budeme neustále prešľapovať na mieste a bedákať, že nemáme dosť svetla, aby sme mohli v živote napredovať. Skutočne žiť znamená robiť rozhodnutia.

 

 Ježiš bl. M. Celeste

V ľudskej duši milujem väčšmi odrobinu čistej lásky než všetky dary, ktoré vlastní.

 

info

audio

video

load

archív

www

Adresa a Kontakt

Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa

Kláštorná 4, 06001 Kežmarok

tel: 00421-52-4522181

mob: 00421-908644234
  

Práve tu je 74 návštevníkov a žiadni členovia on-line

 
Účelové zariadenie Cirkvi a náboženskej spoločnosti registrované na MK SR pod číslom MK-573/2000-320    
 účet v banke: 2629381065/1100   
 IČO: 37789767     DIČ:  2021658331
  

MOSŤÁCI