„Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“  (Lk 2, 6-7).

“Rozjímaj o tom, že keď svätý patriarcha Jozef videl, že je už noc a že ho všetci odmietli, dovolil Bohu, aby ho viedol. So svojou manželkou sa potom utiahol do stajne za mestom, ktorá slúžila pre dobytok. Bola to napoly uzatvorená, rozpadávajúca sa stajňa. Vošli dnu a Jozef sa pustil do čistenia. Snažil sa urobiť aspoň trochu miesta, aby si mohli v noci odpočinúť a ochrániť sa pred chladom.

Obdivuj a žasni nad tým, že vznešený Boh sa chcel ukryť v takom bezvýznamnom judejskom mestečku, akým bol Betlehem. Za miesto svojho narodenia si zvolil biednu stajňu. Chcel byť odmietnutý a opovrhovaný, pretože je nepriateľom úcty, ktorú ponúka svet.

Smradľavá maštaľ predstavuje srdce hriešnika, ktoré Boh poctil tým, že v ňom chce prebývať a premeniť ho na raj, ak ho hriešnik prijme a poskytne mu miesto. Prv než sa Boh narodil na zemi, bol celý svet maštaľou plnou rôznych hriechov a nečistoty, príbytkom netvorov, ktorými sú ľudské vášne.

Moja milovaná Láska, keďže hľadáš stajňu, aby si sa v nej mohol narodiť, vojdi do maštale môjho biedneho srdca a premeň ho na raj svojich rozkoší. Dve zvieratá, ktoré ti robia spoločnosť, vôl a osol, sú dve schopnosti duše. Jednoduchosť živej viery oslepuje rozum pred takýmto vznešeným tajomstvom. A vôl, ktorým je moja vôľa, ťa chce zohrievať v chladnej noci. Chcel si sa narodiť za tmy o polnoci, pretože svet sa pred tvojím príchodom nachádzal v temnote. Aj duša hriešnika je vo tme, kým do nej nevstúpiš a nenarodíš sa v maštali ľudského srdca. Takto je vyjadrené to, že duša, ktorá ťa miluje, musí kráčať v temnote čistej viery, lebo iba tak môže okúsiť tvoje svetlo. Rozum má úlohu oslíka a vôľa úlohu vola, aby ťa zohrievali svojou láskou.”

(Bl. M. Celesta Crostarosa: Meditácie na Advent a Vianoce, 16/I.)