Na toto naše stretnutie dostávame do rúk text jej dvoch meditácií o narodení Pána Ježiša, ktoré nesú podtitul „Meditácia o polnoci“. Spomínate si na naše predošlé novembrové stretnutie s jedným z dvoch podtitulov: „Ježišovo trvalé bydlisko“? Na tomto našom nasledujúcom adventnom- či predvianočnom- stretnutí budeme mať také malé adventné (/predvianočné) pokračovanie, či prehĺbenie... V čase, kedy sme „zvonku“- od našej Vlády- opäť nabádaní, zostať doma, nepohybovať sa, nevychádzať- vychádza Boh. K nám. Ku každému jednému z nás. V tomto čase obmedzeného pohybu, sa rozhodne a nezadržateľne dáva do pohybu On sám. Ide rovno naším smerom, rovno ku nám. Ku nám domov. Prečo?
Odpoveď je opäť tá istá- odpoveď, ku ktorej nás Mária Celesta vedie cez každé svoje slovopretože vrúcne túži darovať sa nám!!! Advent, tento Advent, je skutočne milostivým časom- Bohom nesmierne vytúženým, vrúcne očakávaným časom, časom, ktorého sa doslova nevedel dočkať- ešte viac ako deti, ktoré sa už nevedia dočkať darčekov pod vianočným stromčekom, sa náš Boh nevie dočkať toho, kedy nás môže obdariť, naplno obdariť sebou samým! Bl. Mária Celesta hovorí v tomto kontexte o našom Bohu, že je doslova „netrpezlivý“, že je „netrpezlivou Láskou“- Láskou, ktorá sa už nemôže dočkať toho, kedy bude celá vydaná, darovaná, prijatá... „ Rozjímaj o tom, že Boh lásky sa vydal na cestu, aby sa narodil na zemi. Hľadá ľudské srdcia. Ukryl sa v tichu Máriinho lona v nazaretskom domčeku. Ale keď sa blíži čas jeho narodenia, vyberá sa na cestu a hľadá ľudí, aby sa im mohol podarovať. Horí z lásky, lebo sa ti chce podarovať a byť tvojou cestou, pravdou a životom. (...) Láska netrpezlivo vyčkáva hodinu svojho východu z materského lona, aby sa ti celkom odovzdala!!!“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 29) Z toho, ako to vo svojich predchádzajúcich, aj nasledujúcich meditáciách bl. Mária Celesta znova a znova opakuje, môžeme vidieť, doslova cítiť, ako sa nadchýnala nad touto pravdou, nad týmto objavom, nad touto skúsenosťou, ktorú sama zakúsila. „ Pochop, že Boh lásky prichádza volať ľudské srdcia. Chce sa nám darovať. Ale ľudia ho odmietajú a vravia mu, že niet preňho miesta, pretože ich srdcia sú plné pozemských vášní.“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 31) A pokračuje v originály akoby rečníckou otázkou, ktorá sa objavuje ako refrén v mnohých jej meditáciách: „Moje nevďačné srdce, ako to, že nehoríš z lásky k milujúcemu Bohu?!“ Mária Celesta adresuje svoju otázku akoby sebe samej, pretože si uvedomuje .. svoju vlastnú hriešnosť, úbohosť, chlad- svoj vlastný chlad voči Bohu, ľahostajnosť... ale je to jej vlastný spôsob aj prihovoriť sa nám, každému z nás; chcela nájsť spôsob veľmi osobný. Ona písala svoje Meditácie pre ľudí- nie len tak pre seba, ako svoje osobné rozjímanie- ale pre nás, pre duše. Niekedy oslovuje aj „priamo“, jednoznačne, menej osobne, ale úplne jasne osloví: „Drahý kresťan“, „kresťanská duša“ a pod... Teraz však vyberá oslovenie nesmierne láskyplné: „Duša moja, moje srdce“; akoby chcela povedať, že sa pýta seba samej, ale že sa prihovára aj každému 3 M.C. CROSTAROSA, báseň „Koleda pre Dieťa Ježiš o Jeho budúcom utrpení“: Pochopila som, že môj Milý túži, aby som kradlauchvacovala pre Neho všetky srdcia z každej hrude. Ah, tak daj mi všetku svoju moc a silu, aby som pre Teba získala všetkých! 3 z nás, ktorí sme v jej srdci, ktorí sme súčasťou jej srdca, ktorých jej Pán zveril a ktorých ona prijala s nesmiernou láskou, starostlivosťou a zodpovednosťou. „ Duša moja, čo robíš, o čom premýšľaš? Ako to, že ťa nestravuje láska? Čomu sa venuješ? Čomu dôveruješ? Spoliehaš sa azda v duchovnom živote na vlastné sily, alebo na svoje dobré skutky? Zdá sa, že áno, pretože pri pohľade na svoju nedokonalosť prežívaš úzkosť. Alebo sa snáď spoliehaš na svoju usilovnosť a námahu? Neklam seba samu. Je to márna domýšľavosť a duchovná pýcha. Potrebuješ Pánovo mocné rameno, živú vieru a pevnú nádej v Boha, a nie dôveru vo svoje schopnosti a sily. Dokonalé duchovné dielo môže v tebe vykonať len najvyššie a nekonečné Dobro, všemohúci Boh.“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 22) „Milované Dieťa, ako veľmi si ma milovalo! Nekonečná Láska, Vyhňa lásky, ako to, že moje srdce nehorí, keď počuje tvoje krásne meno? Ježišu, moja Láska, ty si meno, ktoré zostúpilo z neba!“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 39) „Kresťanská duša, čím si si zaslúžila toľké milosti a milosrdenstvo? Ako na ne odpovieš? Čo robíš? Na čo myslíš? O čo sa staráš? Ako to, že nezošalieš z lásky? Čoho sa ešte bojíš? Veď on prichádza a chce ťa naplniť svojimi milosťami, darmi a čnosťami! Odhoď všetok vymyslený strach a nech sa tvoj život premení na čistú lásku k Pánovi. Nemysli už na seba ani na svoje záležitosti, pretože on prišiel, aby ťa oslobodil od všetkého zla a splatil za teba dlh Bohu Otcovi.“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 16) „Kresťanská duša, čo robíš? O čom premýšľaš? Ako to, že strácaš toľko drahocenného času a nezamýšľaš sa nad svojou dôstojnosťou, ktorú Boh udelil tvojej prirodzenosti? Prečo nedôveruješ milosrdenstvu dobrého Boha? Ako to, že nehoríš preňho dňom aj nocou? Prečo sa nechávaš ovládať toľkými nočnými strachmi, ktorými ti nepriateľ chce zabrániť, aby si vzlietla k Bohu? Prečo diskutuješ s nepriateľom, veď si živý úd Krista a skrze neho si zjednotená s Bohom? Ako môžeš pochybovať o takej veľkej dobrote, veď tým zarmucuješ samého Boha? Spoj svoje srdce so srdcom Matky Márie a chváľ svojho Pána. Uznaj svoju dôstojnosť a opri sa o Božiu pravicu a nespoliehaj sa na seba!“ (Meditácie na Advent a Vianoce, 20)
