Prvá redemptoristka Mária Celesta Crostarosa bola ženou plnou ducha, človekom modlitby a učiteľkou modlitby.
Napísala niekoľko diel o modlitbe, veľa meditácií nad textami Svätého Písma (a to v dobe, keď sa viac odporúčalo čítanie komentárov než bezprostredný kontakt s Božím Slovom).

Dielo, v ktorom opísala vlastné stretnutia s Bohom počas modlitby, nazvala „Rozhovory duše s Ježišom”. Vyberme niekoľko úryvkov z jej diel, ktoré nám priblížia jej spôsob modlitby. Pomocou rôznych obrazov sa snaží predstaviť skutočnosť stretnutia Boha s človekom.

MODLITBA JE ZOTRVÁVANIE PRED BOHOM AKO V LÚČOCH SLNKA

Prvý obraz, ktorý nachádzame v jej dielach: modlitba je zotrvávanie pred Bohom, ako v lúčoch slnka, ktoré prenikajú celú našu bytosť a zároveň ju očisťujú, osvecujú a oživujú. Zahĺbme sa do slov, ktoré povedal Pán Ježiš Márii Celeste na začiatku jej cesty modlitby.
„Pozri na slnko ako svieti, ohrieva, dáva vzrast rastlinám na zemi, aby prinášali kvety a plody. Potešuje svet svojím jasom. Iba tí, ktorí zavreli okná na závory a nechcú prijať to svetlo, pozbavujú sa ho z vlastnej viny. Nechcú totiž hľadieť na jeho jas. Slnko, ktoré vidíš na svete, bolo stvorené ako symbol božského Slnka, ktoré svojou božskosťou osvecuje vnútorný svet duše. Pozri, ako vďaka páľave môjho Ducha, vzrastajú v duši „rastlinky” cností a ako neskôr prinášajú kvety a plody večného života. Ja dávam svetlo, osvecujem rozum a rozpaľujem vôľu v mojej Božej láske. V mojom božskom svetle vysuším všetky zlé šťavy, ktoré vytvorili nezriadené náruživosti. Zničím nedokonalosti tých, ktorí majú otvorené oči, ktorí neustále hľadia na mňa a dovoľujú, aby ich prenikol môj jas.”

Bola to pre ňu účinná Božia rada a túžila sa s ňou podeliť s každým, lebo ako píše, Boh tak ako Slnko svieti pre všetkých. On svojou nezištnou láskou môže vyliečiť všetky naše zranenia, naše choroby spôsobené hriechom a egoizmom, naším vlastným ako aj iných. On môže vysušiť všetky zlé šťavy, ktoré vytvorili nezriadené náruživosti, zničiť dokonca aj naše nedokonalosti. On nás môže uzdraviť, oslobodiť, učiní nás schopnými milovať. Potrebné je len otvoriť sa na jeho uzdravujúce pôsobenie, teplo a moc lásky. Ale tým sa to nekončí. Keď zotrvávame pred ním ako v lúčoch slnka, rozjasnia sa temnoty nášho rozumu, naše oči začínajú vidieť to, čo predtým nevideli. Otvára sa pred nami pravda o nás, ako ľuďoch, zatienená egoizmom. Vďaka jeho svetlu je náš rozum schopný správne rozlišovať a vôľa s veľkým nadšením vyberá dobro, lebo aj ona je rozpálená láskou. Zotrvávanie v Božej prítomnosti spôsobuje v nás ešte jedno spásne pôsobenie - ako rastliny v lúčoch slnka, tak aj my začíname „rásť k nebu”: rozvíja sa v nás Boží život. Koľko blahodarných účinkov! A aká jednoduchá metóda modlitby! Jednoduché zotrvávanie v Ježišovej prítomnosti v Najsvätejšej Sviatosti, aj v nás samých. Treba si všimnúť, že Mária Celesta v chvíľach tichej adorácie Eucharistického Ježiša prežíva najväčšie mystické zážitky.

MODLITBA JE AKO DÝCHANIE

Ďalší obraz, pomocou ktorého Mária Celesta opisuje skutočnosť modlitby: modlitba je ako dýchanie. Keď stojíme v tichu pred Bohom, tento prirodzený rytmus nášho tela sa môže pre nás stať rytmom modlitby. Musíme si uvedomiť, že tak ako vdychujeme vzduch nevyhnutný pre náš život, tak isto vdychujeme Božiu prítomnosť, Božiu lásku, aby sme ju potom mohli prejaviť iným, aby sme ju mohli „vydychovať” pre svet.

„Na modlitbe Boh vdychuje do nás životodarný dych lásky, ktorý sa dá doslovne pocítiť ako „dych života”. Vtedy sa zdá, že duša prijíma životodarný dych a oživuje sa v Bohu. Prijíma vanutie od Boha a zároveň ho Bohu vracia späť. Boh vanie - vdychuje a ona dýcha. Vďaka tomu životodarnému rytmu sa jej život stáva šťastný.”

Celesta porovnáva „vdychovanie” Božej prítomnosti s prvým Božím stvoriteľským dychom, skrze ktorý nám dal život, lebo dobre vie, že každá modlitba, každé stretnutie s Bohom je pre človeka žriedlom života - nového života v Bohu, v radosti a šťastí. A „dýchať Bohom” - ako neskôr tvrdí - môžeme vždy a všade, v každej situácii a na každom mieste, nielen vo chvíľach adorácie ale aj v čase práce, rôznych stretnutí s ľuďmi, ktorým vtedy môžeme darovať nielen seba a naše egoistické túžby, ale samého Boha, pretože keď vdychujeme Lásku, sami sa stávame láskou.

MODLITBA AKO IMPULZ LÁSKY

A na koniec ešte jeden obraz: modlitba ako impulz lásky, ktorý do nášho vnútra vlieva Boh.
„Modlitba je láskou, ktorú Boh vlieva do človeka pre potreby Cirkvi, spoločnosti, nejakého hriešnika alebo duše v očistci, zhodne so svojou vôľou . Kvôli úžitku a dokonalosti mnohých, Boh vlieva do človeka, ktorý sa modlí, vnútorný impulz rodiaci sa z dôvery v Boha. Človek sa vtedy modlí celé dni, milujúc Boha. Vnútorným pohľadom, v duchu detskej jednoduchosti, preplnený dôverou, predkladá svojmu Bohu to, čo očakáva. Ale to sám Boh, ktorý chce rozliať milosrdenstvo na svoje stvorenia, je tým, ktorý ho ženie.”

Je to úpenlivá prosba, ktorá je podľa Márie Celesty vrcholom kontemplatívnej modlitby - v svojom diele o modlitbe ju umiestňuje na najvyššom stupni. Je to láska, ktorá vidí potreby ľudí, ktorých Boh tak veľmi miluje, a na ktorých chce rozliať svoje milosrdenstvo. Naplnení božím súcitom môžeme srdcom objať potreby každého človeka, celej Cirkvi a sveta tak, ako by nás stravovala Božia horlivosť o spásu ľudí. Vtedy sme naplnení Božou láskou a túžbami. Naša modlitba sa vtedy stáva láskou.

To sú tri jednoduché obrazy, tri spôsoby modlitby, ktoré sú súčasne jedným spôsobom: otvorením sa na lásku a stávanie sa láskou. Mária Celesta nemohla inak písať o modlitbe. Jej najväčšou túžbou bolo, aby Boha všetci milovali, aby každý prežil Božiu lásku.  A modlitbu považuje za jednu z možností uskutočnenia tejto túžby.