Na svete je približne 3500 ženských klauzúrnych kláštorov rozosiatych na všetkých piatich kontinentoch, z ktorých deň čo deň plynie ustavičná modlitba za Cirkev a za svet. Je úžasné uvedomovať si, že v každej chvíli je niekto, kto sa modlí za tých druhých. Za teba, za mňa...Existuje  tiež osobitný deň v roku, keď Cirkev s vďakou pamätá na „svoje orantky". Je to deň klauzúrnych sestier, ktorý sa od roku 1959 pravidelne slávi 21. novembra na mariánsky sviatok obetovania Panny Márie.

Prečítajte si rozhovor, ktorý bol pri tejto príležitosti uverejnený minulého roku v Katolíckych novinách. (KN 47/2008, str. 13)

Sestra Martina, v tomto roku uplynulo pätnásť rokov, odkedy ste sa rozhodli prekročiť prah klauzúry. Spomínate si na začiatky? Prečo ste sa rozhodli pre klauzúrnu rehoľu?

Pamätám si chvíle vnútorného šťastia, keď som Bohu povedala svoje totálne „áno". Žiť a byť celkom pre neho, zanechať všetko kvôli nemu ma napĺňalo ohromnou radosťou. Prečo práve klauzúra? Chcela som dať Bohu naozaj všetko. Mojím vzorom i priateľkou vtedy bola a neprestala ňou byť sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša.

Spomínam si, ako sa o tom dozvedeli spolužiaci a profesori. Moje rozhodnutie ich šokovalo. Bolo to moje prvé svedectvo primátu Boha nad všetkým. Nikdy som však toto moje rozhodnutie neoľutovala.

Niektorí príbuzní a najbližší sa ma snažili presvedčiť, že v Cirkvi môžem byť užitočná aj iným, viditeľnejším spôsobom. Mne však išlo práve o to podstatnejšie, čo je ľudským očiam menej viditeľné.

Nebáli ste sa, že  to bude pre vás náročné, keďže patríte medzi temperamentné typy?

Mnohí ľudia majú predstavu, že do kontemplatívneho klauzúrneho kláštora môže vstúpiť iba tichá a pokojná osoba. Opak je pravda. Náš život je totiž o niečom inom.

Ak som však mala z niečoho strach, tak toho, či sa mi to niekedy nezunuje. No táto obava sa rozplynula hneď na samom začiatku, lebo cez osobnú skúsenosť som sa presvedčila, že život so živým Bohom je veľké dobrodružstvo. Keď sa človek dá celý k dispozícii Bohu, on to berie vážne a postará sa o to, aby sa pri ňom nenudil. Pán prostredníctvom modlitby predo mnou otváral nové horizonty, učil ma opúšťať staré schémy a hľadať ho prítomného v tajomstvách životných udalostí a v ľuďoch okolo. Vôbec sa nenudím akoby zatvorená medzi štyrmi stenami, naopak, môj život je autentický, hlboko ľudský a duchovný, plný každodenných výziev.

Povedali ste, že  život klauzúrnej sestry je o niečo inom. O čom?

V našom živote - navonok pokojnom a ukrytom - nejde o uhladenosť obyčajov či prázdno a pasivitu, ako sa to niekomu môže zdať. Kto by u nás hľadal tiché a spokojné hniezdočko na odpočinok, veľmi by sa sklamal. Kontemplácia a život celkom upriamený na Boha si paradoxne vyžaduje aktivitu a pripravenosť zo strany človeka: byť tak ako Mária  kedykoľvek k dispozícii Bohu, pohotovo sa zapojiť do Božieho plánu svojím „amen". Takzvaná kontemplatívna pasivita totiž spočíva v poddajnosti Bohu a vyžaduje si pripravenosť zo strany každej jednej z nás.

Každá klauzúrna rehoľa má osobitné poslanie. Aké je to vaše?

 Naše rehoľné pravidlá nazývajú klauzúru „otvorenou bránou pre všetkých, ktorí hľadajú Boha". Hoci sme fyzicky oddelené od sveta, predsa chceme byť v ňom prítomné svojím osobným svedectvom a otvorenosťou pre iných. Nechodíme na masové evanjelizačné podujatia, ani nehlásame Ježišovu dobrú zvesť takou formou ako pátri redemptoristi, ale tým, že sme na jednom mieste, vytvárame pre ľudí priestor, dom modlitby a pokoja, kde sa môžu stretnúť so živým Bohom. Do modlitieb nám zverujú osobné či rodinné problémy a my sa usilujeme duchovne ich povzbudiť a podporiť. Na našu bránu „klopú" aj prostredníctvom pošty či internetu. Dvere máme otvorené pre každého.