Pád komunistického režimu v roku 1989 a definitívne ukončenie systematickej likvidácie inštitútov zasväteného života na území vtedajšieho Československa prinieslo nové možnosti nielen pre obnovu reholí ktoré už na území Slovenska pred rokom 1948 existovali, ale aj pre založenie nových rehoľných komunít, ktoré v týchto končinách boli doposiaľ neznáme.
Komunita slovenských redemptoristiek rímskokatolíckeho ako aj gréckokatolíckeho obradu sa začala tvoriť v roku 1993, keď do poľského kláštora v Bielsku-Białej vstúpili prvé slovenské dievčatá a spolu s ich príchodom sa zrodila nádej na budúce vytvorenie rehoľného domu na Slovensku.
Sr. Martina Ledecká sa o redemptoristkách prvý krát dozvedela v roku 1990 na oázových duchovných cvičeniach v Podolínci, kde sa osobne stretla s pátrami redemptoristami z Podolínca a bohoslovcami z poľského Tuchowa.
Ako ďalej sama uvádza: „V marci 1991 som sestry dočasne prebývajúce v malom domčeku v Tuchowe osobne navštívila a od prvej chvíle som vnímala, že moje miesto je medzi nimi... Pravidelne som chodievala do Podolínca a udržiavala písomný kontakt s pátrom Michalom Zamkovským. Modlila som sa, aby Pán povolal aj ďalšie dievčatá zo Slovenska, a nemusela som ani dlho čakať. Dostala som informáciu a kontakt na Alenu Hutňanovú zo Stropkova, pochádzajúcu z farnosti pátrov redemptoristov. Práve s ňou a vďaka pátrovi Pavlovi Tomkovi, ktorý v tom čase pôsobil v Jakubanoch pri Starej Ľubovni som viac krát navštívila sestry v Tuchowe. Udržiavali sme medzi sebou živý osobný aj listový kontakt. Počas vianočných prázdnin v decembri 1991, tesne pred Novým rokom sme spolu s Alenou počas duchovných cvičení na Lubaszowej, v poľskom noviciáte redemptoristov napísali prosbu o vstup do kláštora. V roku 1991 o povolanie k redemptoristkám prejavilo záujem ešte niekoľko dievčat, no napokon sa k nám pridala len Helena Džavoronková, taktiež Stropkovčanka.
Medzičasom sa sestry preniesli z Tuchowa do Bielska-Białej. Spolu s Alenou sme boli na otvorení kláštora, vďaka čomu sme mali možnosť osobne poznať väčšiu časť talianskej komunity, ktorá prišla do Poľska veľkým autobusom. Nezabudnuteľná bola spoločná púť do Čenstochovej, kde si niektoré sestry obnovovali sľuby. Bol to 30. september 1992. Nakoľko komunita v Bielsku-Białej nebola ešte samostatná, teda kánonicky zriadená, miestom našej počiatočnej formácie mal byť materský dom v Scala. Prvotne sa vstup plánoval na jeseň 1992. No napokon sa náš vstup oddialil o celý rok a vstupovali sme na základe právnej výnimky do bielskej komunity spomínaného 16. októbra 1993, ktorá sa stala kolískou našich dvoch slovenských komunít.
O rok neskôr, 14. septembra 1994, páter Michal Zamkovský priviedol do Bielska-Białej ďalšie mladé dievča, Annu Selvekovú, rodáčku z Lendaku. Bolo to nádejné, druhé, rímsko-katolícke povolanie zo Slovenska. Do kláštora vstúpila 6. mája 1995. A potom každým rokom pribúdali ďalšie a ďalšie...“
Koncom roka 1996 pred návštevou kláštora v Scale, sa sr. Martine v rámci tradičnej predvianočnej audiencie Poliakov u Svätého Otca Jána Pavla II. naskytla príležitosť osobného stretnutia s ním, ktorý jej udelil apoštolské požehnanie pre založenie kláštora sestier redemptoristiek na Slovensku.
Počiatočná vízia založenia novej komunity na Slovensku začínala naberať čoraz jasnejšie kontúry s rastúcim počtom prichádzajúcich dievčat a postupným skladaním rehoľných sľubov.
V auguste 1999 sa sr. Martina stretla s Ing. Františkom Grotkovským v Kežmarku, ktorý jej predstavil dva pozemky, na ktorých by mohol stáť budúci kláštor. Hradný vrch s očarujúcim výhľadom na Tatry bol jednoznačnou voľbou.
Koncom októbra 1999 predstavená bielskej komunity - sr. Ursula Nowińská, so sr. Kazimierzou Kut a Slovenkami - sr. Annou Selvekovou a sr. Evou Hanušovou vycestovali na Slovensko, aby si obhliadli pozemok a spolu s redemptoristami, P. Michalom Zamkovským a P. Štefanom Varechom sa na Spišskej Kapitule stretli so sídelným biskupom Mons. Františkom Tondrom, ktorý novú rehoľnú komunitu prijal do svojej diecézy. Z tohto stretnutia ostali pamätné slová biskupského vikára Spišskej diecézy Mons. Jána Zentka, ktorý na ustarostenú otázku otca biskupa Tondru, z čoho bude kláštor po hmotnej stránke žiť, odpovedal: „Tak ako dieťaťu, dovoľme mu narodiť sa... Život sa sám postará o jeho prežitie.“
V rokoch 2001 až 2003 sestry Martina Ledecká, Alena Diabolková a Eva Hanušová prežili čas výpomoci v komunite sestier redemptoristiek v írskom Dubline, ktoré sa potom na oplátku stali hlavným finančným sponzorom výstavby kláštora v Kežmarku.
Stavebné práce sa začali v septembri 2003. Autorom projektu kláštora, ako aj interiéru kostola je Ing. Arch. Marián Sitarčík z Prešova. K vzniku kláštora sa pričinilo veľmi veľa osôb. Nad výstavbou kláštora bdeli pátri redemptoristi z Podolínca: P. Michal Zamkovský, P. Štefan Varecha, P. Václav Hypius, P. Patrik Grotkovský. Medzi mnohými ďalšími dobrodincami boli predovšetkým rodičia a súrodenci sestier.
Dňa 7. novembra 2004 sa v prítomnosti slovenských a poľských redemptoristiek a redemptoristov, ako aj príbuzných a dobrodincov sestier uskutočnilo slávnostné vmurovanie základného kameňa, ktorý požehnal sv. Ján Pavol II. v Rožnave v roku 2003, pri svojej tretej apoštolskej návšteve Slovenska.
Rok 2005 bol rokom 250-teho výročia narodenia bl. M. Celesty Crostarosa a práve vtedy, dňa 17. mája, pricestovalo deväť sestier, Sloveniek, do svojej vlasti, aby v novopostavenom kláštore začalo plniť im zverené poslanie sprítomňovania Božej lásky v dnešnej Cirkvi a vo svete.
Ešte mesiac predtým, 2. apríla 2005, v deň odchodu veľkého pápeža Jána Pavla II. do domu Otca, získal kežmarský kláštor dekrétom od Svätej Stolice súhlas na založenie.
Podľa prastarého zvyku v Cirkvi sa každý kostol zasväcuje Bohu osobitným slávnostným obradom, a tým sa natrvalo vyčleňuje z profánneho užívania, aby slúžil len a len na slávenie posvätných tajomstiev. Kostol zasvätený Ježišovi Kristovi Vykupiteľovi sveta posvätil dňa 17. júla 2005, na jeho patronátny sviatok, spišský diecézny biskup Mons. František Tondra, za prítomnosti všetkých sestier zo Slovenska, predstavených a zástupkýň sestier z Bielska Białej a Dublinu, ako aj veľkého počtu kňazov a veriacich.
Na sviatok sv. Augustína 28. augusta 2005, začal svoju službu duchovného správcu kostola P. Martin Zanovit, CSsR, ktorý ju verne a zodpovedne plní až dodnes.
Krátko po posviacke kláštora 29. augusta 2005, zložila svoju slávnostnú profesiu sr. Lenka Šáleková.
Koncom roka 2006, na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, kánonickým zriadením získal kláštor právnu autonómiu.
Komunite sestier v Kežmarku bolo umožnené formovať prichádzajúce ašpirantky na kontemplatívny život redemptoristiek už od začiatku svojej existencie. Na sviatok Premenia Pána 2011 zložila svoje dočasné sľuby sr. Zuzana Liščáková, ako prvá sestra zo slovenskej formácie.
Pred posviackou kláštora chodievali sestry na sväté omše do farského kostola, baziliky Svätého Kríža, kde osobne spoznali mnohých veriacich, zasvätené osoby pôsobiace v Kežmarku, ale hlavne mladých ľudí, ktorí spočiatku chodievali vypomáhať pri upratovaní po dokončení stavebných prác a úprave záhrady. Neskôr sa z nich vyformovalo spoločenstvo s názvom MOST, s pravidelnými piatkovými večernými stretnutiami v hospodárskej budove kláštora a o niekoľko rokov neskôr pribudli nedeľňajšie stretnutia detí.
Rok po blahorečení našej zakladateľky 9. septembra 2017, vznikla skupina „Priateľov bl. M. Celesty Crostarosa“ s pravidelnými mesačnými stretnutiami. Z tejto skupiny veriacich sa vyčlenila skupina oblátov, ktorí chcú žiť a vnášať charizmu redemptoristiek tam, kde žijú a pracujú. Po roku formácie 11. septembra 2021, v deň sviatku bl. Márie Celesty, zložili deviati obláti svoje prísľuby, a takto sa začlenili do rehoľnej rodiny Najsvätejšieho Vykupiteľa.
Kontemplatívny apoštolát komunita napĺňa predovšetkým spoločnou liturgickou modlitbou spolu s veriacimi v kláštornom kostole, prijímaním hostí, ktorí prichádzajú na čas stíšenia, ale tiež aj na rozhovory. Okrem starostlivosti o hostí práca sestier zahŕňa šitie, preklady, prácu v záhrade a rôzne umelecké práce.
V súčasnosti žije v kláštore desať sestier a jedna novicka.
